1.6.2010 Dlouho jsme přemýšleli, jak sepsat článek o proběhlé QP v Bratislavě, která se uskutečnila 22. 5. na konec jsme zvolili dopis ve slovenštině, který přišel k organizátorům a my dostali svolení k jeho uveřejnění.
Na PRIDE pochod som neplánovala íst. Zhromaždenia a protesty vo mne vyvolávajú vždy zmiešané pocity, čohokoľvek sa týkajú. Potom sa mi však do rúk dostal propagačný leták. Najviac sa mi na ňom páčili základné zásady bezpečnosti: keď sa k tebe priblížia protestujúci, nehádaj sa s nimi, snaž sa ich nevšímať, keď na teba zaútočia, nepoužívaj vulgárne slová, gestá, snaž sa protestujúcich neprovokovať, dva krát mysli pred tým, ako niečo spravíš, nenos na akciu alkohol atď. Prekvapená toľkou rozumnosťou a triezvosťou som sa rozhodla, že predsa len sa pôjdem pozrieť, podporiť ich.
Mala som na to aj jeden osobný dôvod: rok som žila s jednou lesbičkou (ako au-pair jej syna).
S témou homosexuality som sa samozrejme stretla už pred mojim odchodom do UK. Predovšetkým cez umenie - rôzne filmy a knihy (napr. Hodiny, diela M. Cunnighama).
Ale aj ako veriaca som cítila, že musím zaujať stanovisko, keď cirkev, do ktorej (ešte stále) patrím, homosexualitu tvrdo odsudzuje. Nevedela som sa s tým stotožniť: akoby hlavným prikázaním bolo to 6. z Desatora (Nezosmilníš), a nie Kristove prikázanie lásky (Milovať budeš svojho Boha a svojho blížneho ako seba samého). Boh, v ktorého verím, sa nás pri Poslednom súde bude pýtať jednu otázku: Čo si urobil či neurobil mojim najmenším bratom (to si mne urobil)? A ja nemám žiadnu istotu, či sa to nebude týkať práve tých, ktorí sa od nás niečím odlišovali: farbou pleti, vierovyznaním, názorom či sexuálnou orientáciou...
Život v lesbickej rodine prinášal mnohé, dobré aj horšie, zážitky a myslím, že mi pomohol zbaviť sa väčšiny negatívnych, ale aj pozitívnych stereotypov týkajúcich sa homosexuálov. Bola to výzva pre moje uvažovanie a priznám sa, že najmä prvé týždne boli ťažké, napriek tomu, že sa považujem za dosť otvoreného človeka. Lebo niečo iné je kamarátiť sa (a s istou dávkou hrdosti o tom hovoriť) s gejom, lesbou, je rozdiel vo viac-menej tolerovanej homosexualite umelcov a niečo úplne iné je bývať s nimi pod jednou strechou. Učiť sa rešpektovať niečo, čo nemôžem úplne porozumieť.
A čo môžem po tejto cennej životnej skúsenosti povedať? Láska je len láska. Môže byť tichá, plachá, intímna. Ale rovnako býva bláznivá, odvážna, extrovertná - chce íst "do ulíc". Je sebazničujúca i sebanapĺňajúca. Bolestivá a komplikovaná. Krásna a zmysluplná. Možno to, či je homo alebo hetero, ani nepatrí k jej základným charakteristikám...
Veľmi ma mrzí, že včera sa v Bratislave ukázala najmä nebezpečná tvár lásky: že mať niekoho rád predstavuje isté riziko.
Hanbila som sa, že som súčasťou tak agresívneho národa, ktorý v 21. storočí doslova hádže kameňom po ľuďoch, ktorí sú iní. V mene kresťanských zásad, samozrejme.
Cestou na PRIDE som obchádzala protestujúcich (že došlo ku vzájomnému stretu som sa dozvedela až neskôr). Na chvíľu som sa zastavila pri skupinke starších ľudí a začula slová jednej pani: Oni sú ešte mladí, sami nevedia, čo vlastne chcú! Mala som chuť zobrať ju za ruku (tých pár desiatok metrov), nech sa ide presvedčiť na vlastné oči. Videla by, že to vedia úplne presne...
Som vďačná za hodinu a pol strávenú medzi tými slobodnými ľuďmi, ktorí, vedia kým sú a sú na to hrdí, napriek nepochopeniu, s ktorým sa tak často stretávajú. Že vedia protestovať pokojne, esteticky a zábavne. Na rozdiel od mnohých nás, heterosexuálov.
Autorka: Zuzana Kucharova